Hauzíreri (podomoví obchodníci)

Chudobná kopaniarčiarska zem neposkytovala dosť obživy pre našich predkov. Lesný porast širokého okolia Starej Turej však vytvoril ideálne možnosti na spracovanie dreva. Takmer v každom dome pod Javorinou muži vyrábali varešky, soľničky, valčeky, dosky a iné veci do domácnosti. Z literatúry sa dozvedáme, že“ ... od roku 1898 sa v celom Uhorsku výrobou drevených variech zaoberalo asi 1100 rodín, z toho 800 v Starej Turej.“ Popri domácej výrobe sa pod Javorinou rozvinula ďalšia významná zárobková činnosť – podomový predaj, čiže ako sa vtedy hovorilo „hauzírka“. Predmetom podomového obchodu neboli len drevené výrobky, ale aj galantérny tovar, výšivky a ovocie. Tovar roznášali po majeroch, lazoch a menších obciach, kde nebolo obchodov s galantérnym tovarom. Naložili ho na dvojkolesovú káru a po riadnych cestách si takto väčšie množstvá priblížili k odbytištiam.

Potom tovar rozdelili do nošiek a na chrbtoch vyniesli po strmých chodníkoch či cestách ku svojim zákazníkom. V roku 1927 si podjavoriskí podomoví obchodníci utvorili samostatné Združenie podomových a jarmočných obchodníkov. Po vzniku Československej republiky sa „hauzírky“ obmedzili len na naše územie. Postupný zánik podomového obchodu zaznamenávame po roku 1945, kedy bol zákonom zakázaný. Hauzíreri nechávali svoje deti po veľkú časť roka zväčša u svojich príbuzných alebo v „Chalúpke“ Modrého kríža pre siroty a deti  hauzírerov. Tomuto závažnému problému tej doby venovala svoju pozornosť spisovateľka Kristína Royová v svojej poviedke Deti hauzírerov.