Námestie slobody so sochou Vodulky a kruhovou fontánou

Námestie slobody v Starej Turej – zelené srdce mesta so sochou víly Vodulky

Centrum Starej Turej prešlo v roku 2006 výraznou premenou. Z pôvodného rozsiahleho betónového priestranstva, ktoré slúžilo najmä na oficiálne zhromaždenia, sa stalo príjemné a moderné verejné miesto plné zelene, oddychových zón a estetických prvkov.

Námestie slobody dnes ponúka priestor na relax aj kultúrne vyžitie. Dominantou námestia sú dve fontány – kruhová fontána so svetelnými efektmi, ktoré vyniknú najmä večer, a kaskádová fontána, ktorú dopĺňa bronzová plastika vodnej víly Vodulky. Autorom tejto výnimočnej sochy je Mgr. art. Vladimír Dubina. Vodulka, symbolická strážkyňa vôd Starej Turej, je zároveň postavou z pôvabnej rozprávky miestnej spisovateľky Eleny Márie Rumánkovej.

Časť námestia pri Dome kultúry Javorina si zachovala pôvodnú výsadbu, ktorú doplnila parková úprava a nové chodníky. Súčasťou priestoru je aj pódium, ktoré počas roka ožíva rôznymi kultúrnymi a spoločenskými podujatiami. Autormi námestia sú architekti Zibrin-Dvorský z ateliéru architektúry, urbanizmu a územného plánovania EKOPOLIS Trnava, autorkou zelene Ing. arch. Marcela Masaryková zo ZAAR Trnava (projektový ateliér pre zeleň a záhradnú architektúru).

Námestie slobody je tak nielen centrom mesta, ale aj miestom, kde sa stretávajú história, umenie, príroda a komunitný život. Ak navštívite Starú Turú, určite si na prechádzku týmto krásne upraveným priestorom vyhraďte chvíľu.

A ak máte radi rozprávky, my Vám jednu o Vodulke ponúkame :)

Elena Mária Rumánková: STRÁŽKYŇA VÔD

Staroturianska rozprávka

   Staroturanci nepamätali také suché leto ako ten rok. Tráva na lúkach bola zožltnutá ako suchá slama a smädná sa stlala k matičke zemi celá bez života. Zem na poliach bola tvrdá a popraskaná hlbokými ryhami, úroda na nich schla a pomaly sa strácala. Listy na stromoch viseli ako spľasnuté zástavy a mladé stromčeky pomaly smädom umierali a schli v korunách odvrchu až po posledný lístok. Mlyny, ktoré stáli pri potokoch, nemali vody ani čo do dlane vojde a mlynské kolesá stáli tiché a mŕtve nad suchými korytami ako strašiaci. Potoky a jarčeky vyschli a len najhlbšie studne v Starej Turej a na turanských kopaniciach mali čosi vody celkom hlboko na dne. Voda, ktorá i tak bola vždy najdôležitejšou potrebou pre život ľudí i zvierat, sa zrazu stala alfou a omegou boja o život.

   Pred studňou uprostred Turej stojí hlúčik ľudí s prázdnymi vedrami. Je to jedna z posledných studní, ktoré ešte celkom nevyschli v tomto zvlášť horúcom a suchom lete. Ľudia jeden po druhom naberajú z hlbokej studne číru vodu okovaným dreveným vedrom priviazaným na dlhej reťazi pod drevenou strieškou, ktorá ju chráni pred znečistením. Vedro spúšťajú hlboko k hladine studne, a keď sa presvedčia, že sa so šplechotom ponorilo do vody, s úľavou si vydýchnu, lebo to znamená, že v studni je ešte voda. Keď sa potom naberie vody doplna, otáčaním veľkej drevenej kľuky na hriadeli ho pomaly vytiahnu navrch a vodu prelejú z dreveného vedra do svojho. 

            „Ľudia dobrí,“ zahorekuje jedna zo žien. „Čo budeme robiť, keď aj táto vyschne?“

            „Pokapeme od smädu ako muchy!“ odpovie jej namosúrene chlap, vysoký ako hora.

            „Ak sa do krátkeho času niečo nezmení, musíme sa pobrať pod Javorinu rovno k prameňom,“ poobzerá sa dookola gazda z náprotivného domu. „Už sme sa o tom s richtárom na obecnom dome radili.“

            „Jaj, ale či aj tie nevyschli!“ zapochybuje suseda.

Ostalo ticho a ľudia so zvesenými hlavami v tej horúčave bezradne hľadia na rozpálenú a popraskanú zem pod svojimi nohami.

            „Tu pomôže iba Vodulka,“ ticho, takmer len pre seba, povie stará babička na konci radu.

            „Vodulka?“ zažne sa ohníček zvedavosti v očiach malého Miška.

            „Vodulka?“ nahlas sa spýta susedka a obzrie sa na starkú.

            „Ale čo to tárate, ženská!“ zahriakne starú ženu gazda. „To sú len rozprávky pre malé deti. Ak si sami nepomôžeme, nikto nám nepomôže...“

            „Nechaj ju, Juro, nech len povie, čo vie,“ zastaví prúd gazdovej reči starší chlap, ktorý si kockovanou šatôčkou utiera uznojené čelo a plešinu pod klobúkom. „Tu je každá rada dobrá.“

   Všetci sa s nádejou obrátia k starej žene. Tá sa nedá dlho núkať, položí si prázdne vedro k nohe a pozrie sa zamyslene okolo seba.

            „Bolo to veľmi dávno,“ začala. „To mi ešte kedysi, keď som bola malá, rozprávala moja babička a tá to počula od svojej babičky. Vraj hlboko v javorinských horách, tam, kde vyvierajú spod zeme malé pramienky a stekajú jarčekmi dolu do dolín, aby sa tam družne spojili v potôčiky a potoky, žije prekrásna víla. Oči má modré ako voda v jazierku, keď sa v nej odráža jasná obloha, vlasy rusé ako slnko pri západe a bohaté ako pramienky vody javorinských potôčikov. Ľudia ju volajú Vodulka, lebo je ona strážkyňou všetkých našich vôd. Tam, kde roztvorí svoje dlane nad zemou, tam vytryskne pramienok s krištáľovo čistou vodou, v ktorej sa chodia napájať lesné zvieratá a vtáctvo. Vodulka však nie je sama. Má kamaráta, ktorého stále vidieť v jej blízkosti. Je to malý šedý slávik. Ten poletuje poblíž Vodulky a večer, keď víla odpočíva, spieva jej tie najkrajšie melódie, aké len pozná. Potom si ticho sadne do bohatých vlasov Vodulky a tak sú tí dvaja neustále verne spolu.“

            „Babička,“ pozrie sa na starkú malý Miško. „A Vodulka pomôže ľuďom vždy?“

            „Pomôže, Miško. Pomôže, i keď je preveliké sucho, ale aj keď sa valí veľká voda a vytápa ľudské obydlia a ničí všetko, čo jej príde do rany.“

            „A to je Vodulka stále len na Javorine?“

            „Ó, nie, Miško. Vodulku ľudia videli všade po okolí. Všade tam, kde je voda. Ona vodu chráni, posilňuje pramene, ale ich aj tíši, keď sa príliš rozšantia. Posledne, čo viem, ju videli na Kyselej vode za Drahami. Vodulka má rada zurkotanie vody a hovorí sa, že kedysi bývala voda tichá a nemá, nevydávala žiadny zvuk. A to sa jej nepáčilo. Požiadala svojho slávika, aby naučil vodu spievať. A tak sa slávik podobral na neľahkú úlohu. Roztvoril svoj malý zobáčik a spieval. Jeho melódie sa niesli vysoko v korunách stromov javorinských hôr a každému, kto počúval slávičiu pieseň, sa radostne rozbúchalo srdce a potešilo mu dušu. Slávik spieval a spieval. A spieval dotiaľ, dokiaľ sa to voda nenaučila. Odvtedy si voda veselo hudie a žblnkoce svoje vodné piesne všade tam, kde jej je veselo a kde sú dobrí ľudia.“ 

            „Ale ako by nám mohla Vodulka pomôcť pri tejto našej biede?“ vracia reč k praktickej stránke veci gazda. „To nám povedzte, tetička.“

            „Jaj, syn môj, to nebude ľahká vec,“ pokračuje starká. „Moja babička hovorievala, že treba poslať hlboko do hôr niekoho, kto má statočné, čisté a dobré srdce. Len ten nájde Vodulku a len takému sa ona ukáže.“

Ostalo rozpačité ticho a ľudia sa obzerali okolo seba, či by nenašli niekoho, kto by bol súci na takúto neľahkú úlohu.

   V dedine bolo dosť mládencov. Jeden je múdry, iný krásny, tamten zasa bojovný či udatný, no každý má nejakú vlastnosť, ktorá nesvedčila o tom, že by bol statočný a zároveň mal i dobré srdce. Ten krásny bol samoľúby a namyslený, ten múdry bol pyšný a oklamal a podviedol, koho mohol, ten bojovný sa hocikedy s hocikým pobil, ten udatný išiel do akejkoľvek šarvátky bez rozmyslu a mal rád len sám seba. No byť statočný a mať dobré srdce pritom, znamená niečo celkom iné. Nuž a takého mládenca nájsť, to veru nebude ľahká vec.

            „To môže byť len Matej,“ ozve sa naraz niekoľko hlasov.

            „Áno, len Matej nájde Vodulku.“

            „Len Matejovi sa to podarí!“

   Matej bol synom mlynára na dolnom konci Starej Turej a bol to mládenec strojný ako jedľa, jeho čierne oči sa vždy veselo pozerali na svet. Bol ku každému prívetivý a ochotný kedykoľvek pomôcť. O tom by mohla hovoriť vdova po vareškárovi, ktorej Matej mnohokrát pomohol, keď nemala čo dať do úst svojim piatim sirotám, ba svoje by povedal i vojnový invalid, ktorému nezriedka dal nielen teplý kabát a krpce, ale aj grajciar do vrecka. A mohli by o tom hovoriť aj gazdovia, ktorým bol Matej vždy ochotný poradiť a pomôcť. Pomohol ľuďom i zvieratám, pomohol stromom i vode. Matej bol múdry, udatný a mal láskavé srdce. Len on môže ísť k Vodulke! Na tom sa zhodli všetci a keď ho dedina touto úlohou poverila, Matej súhlasil.

   Nečakal ani deň a vybral sa do javorinských hôr. Prechádzal schnúcim lesom, kde ani vtáčik nezaspieval a ani veverička nepreskočila zo stromu na strom. Papradie klonilo svoje suché, dávno už nie zelené, listy až k zemi a kríčie zvädnuto ovísalo listami nízko ku koreňom. Korytá potokov boli suché, nikde ani kvapôčky vody. Išiel stále vyššie a vyššie a pot sa z neho rinul cícerkami.

Vtom zastal ako očarovaný.

   Nad malým pramienkom, ktorý slabo vyvieral spod neveľkého kameňa, kľačala krásna dievčina, po lícach jej stekali slzy a padali do čírej vody. Každá slza, ktorá spadla do pramienka, zasyčala ako kvapka vody na platni rozpáleného sporáka a menila vodu na belasú paru, ktorá sa strácala ako dym medzi suchými steblami trávy.

   Matej stál ako skamenený a díval sa na krásny obraz pred sebou. Dievčina si máčala svoje bohaté rusé vlasy vo vode a v jednom prameni jej vlasov zbadal sivého slávika, ktorý tam ticho odpočíval.

            „Vodulka!“ vzdychol Matej.

   Vtom sa dievčina pootočila a zbadala mládenca. Vstala, vystrela k nemu obe ruky, potom naňho ľahko kývla a on ako v snách sa k nej neisto priblížil. Vodulka sa naňho usmiala a bol to ten najkrajší úsmev, aký kedy mládenec videl.

            „Poď, Matej, už som ťa čakala!“

   Čoskoro však úsmev zmizol z jej tváre a ako čierny mrak zatiahne jasnú oblohu, tak sa zamračila Vodulkina tvár a keď sa opäť naňho pozrela svojím modrým pohľadom, Matej videl, že je nahnevaná.

            „Videl si, Matej? Videl si korytá mojich potokov?“

            „Videl, Vodulka, videl. Sú suché a smutné.“

            „A také suché a smutné ostanú dotiaľ, kým sa nenapraví krivda, ktorú páchate vy ľudia na mojich prameňoch!“

Matej vedel, o čom víla hovorí.

   Keď kráčal lúkami a lesmi, strminou i chodníkmi poblíž ľudských obydlí, všímal si všetko okolo seba. V turanskom potoku, ba i v horských pramienkoch, ktoré víla vždy chránila ako oko v hlave, videl nahádzané veci od výmyslu sveta: hrdzavé hrnce, pokazené kolesá, nepotrebné haraburdie, ktoré ľuďom doma zavadzalo. Nie, nečudoval sa, že sa Vodulka nahnevala. Potoky a pramienky musia ostať čisté ako morské oko. Veď len vtedy môžu slúžiť prírode i ľuďom. A ľudia? Ľudia sa musia o to postarať.

Už vedel, čo od neho žiada Vodulka.

   Netrvalo dlho a ľudia sa pustili do práce. Išli k turanskému potoku, ale aj pod Príkru, do Dúbravy, ku Kyselej vode a všade tam, kde tiekli jarčeky a potoky spod Javoriny a keď všetko, ako sa patrí, vyčistili, Vodulka sa zasa usmievala. Rozprestrela svoje ruky, oživila pramene dotykom svojich dlaní a spod nich sa veselo rozbehli zvonivé striebristé pramienky vody a naplnili jarčeky, potôčiky a potoky po celom turanskom chotári...

   Zasa bolo všetko tak, ako malo byť. Turanské potoky boli nádherne čisté, odrážali modré nebo s bielymi oblakmi a boli plné vody a rýb. Studne zasa vydávali dobrú a zdravú vodu, rozklepotali sa kolesá mlynov od Horného konca až po Dolný mlyn a Vodulka odvtedy zasa chráni javorinské pramene svojimi nežnými dlaňami a jej slávik ich učí spievať tie najkrajšie vodné piesne, ktoré tak sladko pohládzajú dušu v časoch, keď človek počúvať chce ich melódie...

   Matej sa vraj onedlho oženil s neznámou krásnou dievčinou, s ktorou žil potom šťastne v Dolnom Mlyne. Povrávalo sa, že je to možno práve Vodulka, ale nikto sa ho nikdy neodvážil na to spýtať...